11. mája 2018 som začala písať tento blog. Ďaleko sa nedostal. Asi aj to prezrádza čo-to o tom, ako vyzerali tie posledné dni príprav pred našou svadbou. Rekapitulácia nie je nikdy na škodu a tak teda takto spätne chcem zhodnotiť, ako veci prebiehali, či to bolo podľa našich predstáv a či prišiel aj predsvadobný stres. A vďaka tomu, že som si vo svojom bulletjournali viedla krátky svadobný denník, viem sa k týmto spomienkam ľahko vrátiť. A nápomocné určite budú aj stories z Instagramu, tak poďme na to.
Približne teda 2 týždne do našej svadby som mala kopu roboty hlavne s handmade vecami, ktoré som si naplánovala vyrobiť. Teraz spätne viem zhodnotiť, že som sa prerátala a nebyť pomoci mojich skvelých družičiek, tak by som určite nestihla všetko (ešte v noci pred svadbou moja družička Anka dokončovala naše menovky…). A teda aké poučenie z toho plynie? Nemať veľké oči a nebáť sa vypýtať si pomoc. Pokiaľ svadbu chystáte svojpomocne, tak tú pomoc rozhodne neodmietajte a pýtajte sa.
Skvelé bolo aj to, že Marcel už mal viac voľna z práce a mohol byť na Slovensku. V tom čase totiž lietal hore dole do Londýna a domov. Bez neho by som bola na všetko sama a určite by som si to neužívala tak ako keď sme sa tieto chvíle delili a prežívali ich spolu.
Ostávali už hlavne také tie milé povinnosti – skúška obleku u Petra a Lucie, keď sa z môjho „ledabolého“ snúbenca stal odrazu elegantný a krásny muž (a nehovorím to len preto, že ho ľúbim, odhlasovali ste to aj vy na Instagrame! 😀 ) Takisto som bola na poslednej skúške šiat. Mala som neskutočné šťastie, že šaty zo salónu Diva, mi padli ako uliate. Bola som prvá nevesta, ktorá ich mala na sebe a pani krajčírka ich musela len o centimetrík skrátiť.
Zvyšok dní pred svadbou sa niesol v duchu neustáleho behania autom kade tade po Bratislave, vyzdvihovaní objednaných vecí, nákupoch a podobne. Ale samozrejme sme sa najazdili aj do Dechtíc na Planinku, kde sme doladili stoly a ich rozmiestnenie a takisto obrad s naším kňazom.
Úplne na poslednú chvíľu sme museli zmeniť plány na náš prvý manželský tanec a mali sme opäť veľké šťastie. Natrafili sme na Aďku z tanečnej školy Poďme spolu tancovať, ktorá si nás zobrala pod svoje krídla a nacvičila s nami náš netypický tanec. Bol to skvelý čas, veľmi sme si to obaja užili (áno, dokonca aj Marcel a veľmi sa na tanec tešil).
Nesmiem zabudnúť aj na to, že týždeň pred svadbou som stihla ešte stráviť víkend s kamarátkami v Budapešti a bol to skvelý čas trochu zresetovať hlavu a nemyslieť deň, dva na svadbu. Hoci som ten čas mohla stráviť prípravami, myslím, že je dôležité vedieť, kedy má mozog dosť a dovoliť mu vypnúť.
Posledné 4 dni pred svadbou (mali sme obrad v piatok) boli hektické, nebudem klamať. Museli sme previezť všetky dekorácie, alkohol, nealko a naše veci na Planinku. Mali sme tú výhodu, že sme mohli zvážať všetko na etapy už od pondelka.
No a zrazu tu bol čas zbaliť sa a ísť… ale o tom už v poslednej časti seriálu Na ceste k oltáru…
