Blúdime rovnakými mestami
Niekedy opačnými cestami
Tlačíme sa k rovnakým cieľom
Každý svojim dielomHrejú nás rovnaké myšlienky
štípu nás rovnaké poznámky
Rovnakým veciam sa smejeme
Spolu zrejemeS tebou som bez rozpakov.
Dúfam, že navždy rovnako.
Marínka ma poprosila, aby som písaním mapovala naše svadobné prípravy začínajúc samotným zasnúbením. Skôr, ako som odpovedala „áno“ a na ruke mi pristál zásnubný prsteň, spravila som ešte významnejšie rozhodnutie. Rozhodla som sa. Uvedomila, že s týmto človekom chcem prežiť celý svoj život. Či ma tá predstava nedesila? Kedysi áno, nevedela som si predstaviť ako raz dokážem spraviť tak veľký záväzok. Teraz mi to príde byť celkom prirodzené. S kým iným by som mala byť ak nie s ním?
S mojím (už!) snúbencom sme sa stretli na strednej škole a začali spolu chodiť. I keď byť spolu od strednej školy a vziať sa je ako sen z amerického filmu, myslím, že my sme mali na náš vzťah v začiatku celkom triezvy pohľad a nechceli sme sa navzájom obmedzovať v osobnom rozvoji. Každý z nás sa rozhodoval kým chce v budúcnosti byť, skúšali sme pochopiť v prvom rade seba samých, až potom jeden druhého, objavovali sme svoje záľuby a neodmietali príležitosti i keď znamenali byť od seba ďaleko… Bolo to náročné a nie raz sme sa po odcudzení objavili v situácií kedy sme si naším vzťahom neboli istí a nevedeli sme či sa naše cesty a predstavy o budúcnosti zosúladia. Keď sa na 5 rokov nášho vzťahu pozriem spätne sama neverím tomu, že sme sa dostali až sem.
Dozreli sme do bodu, kedy sme boli jeden pre druhého dôležitejší než prestíž, vzdelanie, úspech a vlastný egoizmus. Vedela som, že chodím so svojim najlepším priateľom a najbližším človekom a že chcem byť vždy po jeho boku.
Toto rozhodnutie urobil aj on. A keď sme si boli obaja istí, bola som unesená na výlet plný prekvapení. Prišla, vtedy už prirodzene očakávaná, otázka a moja odpoveď odštartovala novú epizódu nášho vzťahu a, samozrejme, plánovania svadby…
Anna
