Na ceste k oltáru II. – Zásnubné fotenie

9 mesiacov do svadby

Trištvrte roka. Uf ale to beží. Body zo zoznamu úloh pomaly vyškrtávame. Niektoré sa nám podarí vyriešiť rýchlo a niektoré idú pomalšie a musíme ich presúvať do nasledujúceho obdobia.

Jedna z tých milších úloh, ktorú sme presunúť na neskôr už nemohli, bolo fotenie zásnubnýh fotiek. Keďže bol koniec augusta a veľmi som túžila po letných fotografiách, museli sme sa s nimi poponáhľať.

Priznám sa, že ja sa foťáku nebojím, ale z tohto fotenia som mala obavy. Chcela som mať fotky, ktoré nám budú obdobie príprav, zásnub a našej zaľúbenej lásky, krásne pripomínať. A samozrejme som mala obavy aj o Marcela, ktorý na takéto „maniere“ veľmi nie je. Či bude mať náladu, či bude spolupracovať a či nebude robiť grimasy.

Ďalšou dilemou bola aj téma a miesto fotenia. Miesto sme chceli symbolické a blízko k prírode. V tomto období som pracovala až na dvoch svadbách s ľudovou tématikou a veľmi ma ľudové prvky očarili. Tak som to Marcelovi navrhla a on súhlasil svojím typickým „okej“. Potešila som sa, lebo mi to poskytlo priestor kreatívne sa vyžiť pri zvolení nášho oblečenia. Základom mala byť jednoduchosť a detaily tvorili ľudové motívy na stužkách, z ktorých som nám vyrobila jednoduché doplnky. Marcelovi pierko na košeľu a mne stužku miesto opasku. Vedela som, že chcem kvety do vlasov, ale nevedela som sa rozhodnúť, lebo som mala na výber viacero variácií. Jemnú kvetovanú čelenku v ružových odtieňoch alebo medený venček vyrobený na želanie vo farbách biela, tmavomodrá a ružová (ehm, ehm žeby naša svadobná trikolóra?) od Kamuš Ostružinovej. Nakoniec som zbalila oba doplnky a rozhodla sa urobiť fotky s oboma.

Miesto, ktoré sme si zvolili sa nachádza v Lozorne. Spájajú sa nám s ním naše začiatky a mysleli sme si, že to bude príjemne nostalgické. Boutique Hotel pri Mlyne má nádhernú záhradu s jazerom a ako inak mlynom. Nuž a aj do našej ľudovej témy nám celkom zapadol.

Tak ako život, ani ideálne počasie na fotenie si človek nenaplánuje a tak sa stalo, že sa nám navečer, keď sme sa mali stretnúť s naším úžasným fotografom Ivanom, počasie pokazilo a rozpršalo sa. Verte mi, že som bola najprv sklamaná. Hodinu som si točila vlasy – a na čo? Ale Ivan nás presvedčil, že to môžme skúsiť. Dážď sa zmenil len na mierne mrholenie a vonku bolo ešte stále príjemne teplo. Súhlasili sme a ako dobre sme urobili. Po tráve sme chodili bosí, ja som sa cítila ako víla, kvapky dažďa sa odrážali na hladine jazierka a strávili sme neskutočne príjemný podvečer. No a výsledok – veď posúďte sami. Ja som dojatá a neviem sa dočkať kedy si môjho Marcela vezmem za muža!